Že prázdniny nemusia byť len prázdne dni dokázali štvrtáci Matej Pavlov, Kristián Vysoký, Mário Farbár, ktorí spoločne s minuloročným absolventom Samom Chovanom a učiteľom Miroslavom Vaterkom absolvovali tvrdú prípravu na PFIČ maturitnej skúšky v prírode, výstupom na Veľký Choč (1611m.n.m.).
Najprv sme si zopakovali čítanie s porozumením, keď sme správne pochopili, že parkovanie v kúpeľoch Lúčky je prekvapivo zadarmo. Postupne sme s dôslednou artikuláciou prečítali názvy všetkých liečebných domov a ubytovacích zariadení a identifikovali ich ako vlastné podstatné mená. Cestou hore prišli na rad oznamovacie vety: "Tu je to samé blato." Ten chodník je zamrznutý." "Nemyslel som si, že to bude až také strmé." Asi po dvoch kilometroch sme prešli na vety opytovacie: "Ešte dlho?", "Už sme aspoň v polovici?" "To ideme až tam hore?" Za krátky čas prišlo aj na vety zvolacie, až rozkazovacie: "Však už dosť!", "Asi umrem!" Ďalej nejdem!", plynule sme zopakovali aj nárečia a dialekty (najmä to šarišské): "Šak už nebirujem!", "Ta my šaľene ľudze!" "Ta to nema konca!". ...na expresívne slová a výrazy sme našťastie akosi pozabudli... :-) V nadmorskej výške cca 1500 metrov nám ostal dych už len na citoslovcia "Och", "Ufff", "Achch", "Joj". Hore to však stálo zato a chlapci začali s poéziou od Sládkoviča: "Stojí vysoký divý Choč, otec starý ohromných stínov..." (alebo to bola Poľana a matka...), rýchlo sme radšej prešli na problematiku neverbálnej komunikácie a fotili seba aj okolie. Cestou dole to bol poriadny adrenalín, tak sme skúmali vety holé, rozvité, neúplné so zamlčaným podmetom, ako napr: "Padám." "Šmýka sa." "Žiješ?" Či to bude v utorok na slovenčine stačiť nevieme, ale že opakovanie stálo za to, to je tutovka! :-) :-) :-)
